Blindness
Ahojte (:
Už sa vám niekedy stalo, že ste oslepli z roka na rok z -0.75 na -2.25 dioptrií? Hádam správne, ak hádam, že nie? To teda o sebe povedať nemôžem (: šťastkovia ste!
Vedela som, že moje brýlky sú mi nanič, ak som s nimi nedovidela ostro na dva metre pred seba... ale takýto skok som veru ani ja, ani moja ustráchaná dušička(že čo len so mnou teraz bude), nečakala!
Aj môj očný lekár bol paf (:
Poviem vám pravdu, ako som zistila, že som fakt taká slepá, ani na monitor zrazu nevidím, aj sa mi šoféruje ťažšie, aj ma oči bolia viacej. Ešte včera to bolo celkom ok (: či to všetko nebude len nejaké placebo! To s lekármi. Ale také obrátené. Nepomáhavé.
Viete si vy, vážení moji milí a drahí spolučitatelia (aj ja to musím čítať, tak sme teda spolučitatelia), predstaviť, aká je to dilema dvadsaťročného dievčaťa, rozhodovať sa, aké nové okuliare si kúpi? Neviete. Tak vám poviem, dopredu. Neviete. Kým ste ma nevideli v optike skúšať si každý jeden model okuliarov, a samozrejme nad každým ohŕňať nos, až kým som si konečne nekúpila jeden, ktorý sa mi aj tak veľmi nepáčil, ale teta predavačka mi ho tak vnucovala, až nebolo cesty späť... kým ste toto nezažili, neviete, čo je to bývať slepý/á v krpatom (rodnom) mestečku, kde nemáte veľký výber, no zato tam máte hojne vnucovacích prostriedkov vo forme predavačiek. Chlapom sa predávať nechce, predavačov nemáme. A basta.
Takto si ja žijem. Slepúčko, ale radostne z toho, že sa môžem posťažovať neznámemu americkému aj neamerickému čitateľovi (:
P.S. jednou z mojich veľkých životných dilem ostáva aj to, či mám byť odvážna a publikovať článok takmer o polnoci, alebo si mám radšej počkať na vhodnejší čas. Ale keďže som nedočkavá a najmä zábudlivá (dala by som ho tu tak o tri-štyri dni), čítame sa teraz!
Dovidenia!
L.
Už sa vám niekedy stalo, že ste oslepli z roka na rok z -0.75 na -2.25 dioptrií? Hádam správne, ak hádam, že nie? To teda o sebe povedať nemôžem (: šťastkovia ste!
Vedela som, že moje brýlky sú mi nanič, ak som s nimi nedovidela ostro na dva metre pred seba... ale takýto skok som veru ani ja, ani moja ustráchaná dušička(že čo len so mnou teraz bude), nečakala!
Aj môj očný lekár bol paf (:
Poviem vám pravdu, ako som zistila, že som fakt taká slepá, ani na monitor zrazu nevidím, aj sa mi šoféruje ťažšie, aj ma oči bolia viacej. Ešte včera to bolo celkom ok (: či to všetko nebude len nejaké placebo! To s lekármi. Ale také obrátené. Nepomáhavé.
Viete si vy, vážení moji milí a drahí spolučitatelia (aj ja to musím čítať, tak sme teda spolučitatelia), predstaviť, aká je to dilema dvadsaťročného dievčaťa, rozhodovať sa, aké nové okuliare si kúpi? Neviete. Tak vám poviem, dopredu. Neviete. Kým ste ma nevideli v optike skúšať si každý jeden model okuliarov, a samozrejme nad každým ohŕňať nos, až kým som si konečne nekúpila jeden, ktorý sa mi aj tak veľmi nepáčil, ale teta predavačka mi ho tak vnucovala, až nebolo cesty späť... kým ste toto nezažili, neviete, čo je to bývať slepý/á v krpatom (rodnom) mestečku, kde nemáte veľký výber, no zato tam máte hojne vnucovacích prostriedkov vo forme predavačiek. Chlapom sa predávať nechce, predavačov nemáme. A basta.
Takto si ja žijem. Slepúčko, ale radostne z toho, že sa môžem posťažovať neznámemu americkému aj neamerickému čitateľovi (:
P.S. jednou z mojich veľkých životných dilem ostáva aj to, či mám byť odvážna a publikovať článok takmer o polnoci, alebo si mám radšej počkať na vhodnejší čas. Ale keďže som nedočkavá a najmä zábudlivá (dala by som ho tu tak o tri-štyri dni), čítame sa teraz!
Dovidenia!
L.

Komentáre
Zverejnenie komentára